EXPEDÍCIA
Starci na Bruchu
Vlado Linek
Ledva som sa spamätal z poslednej expedície v Pakistane na kopci Shipton Spire, keď ma oslovil Rasťo Šimko, či by som s nimi nešiel do Čile. Pôvodne mala byť táto výprava v termíne jeseň 2004, ale presunula sa na zimu 2005. Cieľom bola nová horolezecká oblasť Torres del Brujo (Čarodejníkove veže) s krásnymi žulovými stenami vysokými do 600 metrov. Rasťo s Dušanom Beránkom sa chceli pokúsiť vyliezť cestu Clandestino klasifikácie 9+ A0 na Falso Brujo voľne a my zvyšní traja Juraj Poděbradský, Jožo Krištín (Balvan) a ja by sme spravili novú voľnú cestu v tejto oblasti. Cieľ bol jasný, zostava samé staré páky, starci na Bruju, počasie stabilné, veľmi dôležitý faktor, termín február. Naviac sa kúsok odtiaľ v Patagónii nachádzajú Fitz Roy a Cerro Torre, kopce o ktorých som sníval od okamihu, keď som začal liezť. A keď sme sa s Ďurom a Balvanom dohodli na treku do Patagónie, rozhodovalo sa mi podstatne ľahšie. Našu päťčlennú lezeckú partiu doplnili Ruth Michalíková a Pavel Kolarov, ktorí sa rozhodli pre lietanie na padákoch na severe Čile. Organizačné veci a príprava prebehla úplne bez problémov, Rasťo veľká vďaka.
Tridsiateho januára sme odleteli z Viedne a so zastávkou v Madride pristáli v hlavnom meste Čile v Santiagu. Ešte ten deň sme sa vlakom presunuli do San Fernanda. Na druhý deň doobeda sme nakúpili všetko potrebné a taxíkom sa previezli na miesto stretnutia, ktoré sa volalo Vueltecilla pri soche madony Piedra de la Virgen. Podľa telefonickej dohody nás na určenom mieste čakal náš koniar Don Segundo. Keď sme sa pýtali na cenu odvozu, bolo zo 700 Euro 900. Vraj mu Ruth cez telefón zle rozumela. Škoda, že nebola s nami, ukecala by ho tak, že by nás odviezol zadarmo. Takto sme pri našej „brilantnej španielčine“ mohli ďakovať, že to zlé rozumenie robí len 200 Euro naviac. Doplatok sme rozdýchali veľmi rýchlo, ale naše palivo do varičov nám chcelo dať riadnu cestovateľskú príučku. Spravili sme kiks ako sa patrí. Miesto technického alebo autového benzínu sme si bez vyskúšania kúpili takú peknú červenú vodičku, vraj to horí ako blázon. Vodička to bola pekná, ale vo variči sa jej príliš horieť nechcelo a dokonca nám aj špinila trysky. Proste, nič lepšie na varenie sme zohnať ani nemohli. Plynové bomby sme nebrali, načo, veď budeme variť na benziňákoch. Ja, ako vegetarián, by som bez variča nejako prežil, ale nevedel som si predstaviť ako budú tí masožravci hore opekať sľubované mamuty. Napadla nás spásna myšlienka. Stopnúť si v tomto zapadákove auto a presvedčiť šoféra, či by sme si nemohli sosnúť z jeho nádrže. Zdola sa približovala dodávka. Duško jej vybehol oproti a čuduj sa svete auto hneď zastalo. Pre znalcov Čile by to však nebolo žiadne prekvapenie, pretože v tejto krajine zastane každé auto. Benzín natural mal v náhradnej bandaske a boli sme zachránení. Za odmenu dostal Čilan krásnu červenú a horľavú tekutinu.
Don Segundo sa na druhý deň ráno, 3. februára, vrátil s dvoma kamarátmi, troma koňmi a piatimi mulicami. Čakala nás skvelá zábava pod horúcim čilským slnkom. Na počasie sme mali ozaj šťastie. Trafili sme sa do La Nine, čiže obdobia, kedy vôbec neprší a je stále pekne. Teplo sme chceli mať, ale peklo určite nie. Naši koniari sa viezli na koňoch a my sme sa pridali k muliciam a postupovali po svojich. Po dvojdňovom pochode, karavána dorazila pod ľadovec Glaciar Universidad do základného tábora pod Torres del Brujo vo výške 2500 metrov. Boli tu talianski a španielski horolezci. Sťažovali sa na vysoké teploty a Taliani, ktorí tu boli aj minulý rok nám vraveli, že teraz je tu v priemere o 10 stupňov viac. La Niňa úraduje.
K talianskemu tímu patril aj Simone Pedeferni, lezec, ktorý ako prvý zopakoval slovenskú cestu na Qualide Forse si, forse no, klasifikácie 10. Autorom prvovýstupu je trojica Igor Koller, Peter Machaj a Miro Piala z roku 1996 a práve Miro v tom istom roku spravil voľné prelezenie prvej a najťažšej dĺžky. Simone si cestu pochvaľoval a potvrdil jej obtiažnosť.
Z článkov, ktoré sme mali k dispozícii sme vedeli, že prístup pod stenu je komplikovaný a vedie cez rozbitý ľadovec. Potvrdili nám to aj Taliani a Španieli. Prístupový ľadovec pod Brujo bol vo veľmi zlom stave a na pohyb po ňom bolo treba mačky a zbrane s častým zliezaním a vyliezaním cez trhliny. Naviac sa kvôli veľmi teplému počasiu ľadovec menil zo dňa na deň. Talianski a španielski horolezci sa kvôli nebezpečnému prístupu rozhodli pôsobiť v protiľahlých menších stenách na druhej strane ľadovca a pod Brujo sa ani nedostali.
Zatiaľ, čo chalani stavali základný tábor, vybral som sa na prieskum hore ľadovcom Glaciar Universidad. Taliani nám vraveli o krásnej žulovej stene a ukazovali nám ju na digitálnom fotoaparáte. Ach tá technika. Po dvojhodinovom šliapaní po ľadovci som zašiel za hrebeň a zbadal nádhernú, možno 500 metrov vysokú vežu. Prístup blbý, ale ak by sme neprerazili cez ľadovec pod Brujo, mohli by sme sa sústrediť na tento náhradný cieľ. Nasledujúci deň odišli talianski a španielski horolezci dolu a pod Brujom sme zostali sami.
Pondelok, 6. februára, sme vyrazili na obhliadku prístupu slušne naložení s úmyslom vyniesť si veci čo najvyššie. Najskôr sme sa dlho plazili morénou a nakoniec pod ľadovcom zložili matroš. Slnko svietilo naplno, ale na ľadovci bolo chladno. Zo začiatku bol pomerne pevný a trhliny úzke, ale čím sme išli vyššie, strmosť stúpala a diery sa zväčšovali. Bola to riadna drina, raz hore a raz dole. Bol čas nasadiť si mačky a vytiahnuť zbrane. Asi 150 metrov od steny sme vytiahli lano a v nebezpečných úsekoch sa istili. Pod stenu sme prerazili, bolo to nepríjemné, ale nie až také hrozné ako nám Taliani opisovali. Celkove nám výstup zo základného tábora trval 4 hodiny. Pri zostupe sme si cestu označili. Bolo to ako nosenie dreva do lesa, lebo na ľadovci nemrzlo ani v noci a mužíci vydržali stáť v pozore len niekoľko hodín. Veľa času na kochanie sme nemali, pretože Duško s Rasťom odchádzali 15. 2. domov, čiže za 9 dní. Nasledujúce dva dni sme sa venovali noseniu a hľadali smer na prvovýstup. Prvým lezeckým dňom bol 9. február. Horský výstup sme zobrali čisto skalkársky. Vstávali sme o siedmej (bivakovali sme tesne pod ľadovcom, aby sme skrátili cestu pod stenu), o ôsmej sme boli na ľadovci a o 10:30 pod nástupom. Niet nad alpinizmus. Pod stenou sme ešte robili rošády v zostavách. Rasťo dostal „choleru“ s rekordnou frekvenciu vyprázdňovania. Jeho miesto pri Duškovi zaujal Ďuri s plánom dať prvý pokus v Clandestine. Rasťo išiel dole variť a my dvaja s Balvanom sme na rozcvičku nastúpili do cesty Un poco Patagónia, klasifikácie 5.10d. Sedempluska s 8 dĺžkami by mala byť záležitosť pár hodín. Aj bola. O siedmej večer sme mali za sebou 5 dĺžok, vypúlené oči a získali sme presvedčenie, že buď sme zabudli liezť, alebo sa prvovýstupca úplne zbláznil. (Spravil ju sólo Veit Uhlig). V celej ceste sme našli len jednu skobu. Už prvá dĺžka, ktorú sme si skrátili, nás riadne preverila. To, čo nasledovalo potom, bola riadna drina. Širočiny sa striedali s previsnutým sokolíkmi a najťažšie miesto som si nevedel vôbec predstaviť na 2 metroch prekrokovať. Bol to kútik s plytkou špárou na veľmi tenké prsty, kde zle držali istenia. Tesne pred zotmením sme oželeli komfortný bivak a radšej zlanili a pri svetle čeloviek trafili cez ľadovec do našeho tábora.
Nasledujúci deň sme spolu s Rasťom zostúpili do základného tábora. Pomocou vysielačky sme zisťovali ako Duško s Ďurim postupujú. Zapichli to po piatej dĺžke. Zlikvidovala ich horúčava (namerali na teplomeri vyše 50 stupňov) a pred večerom sa zjavili v tábore. Nejako sa nám nedarilo, za 6 dní sme nič nevyliezli, ale zničili sme sa parádne. Po zvážení všetkých možností na prvovýstup sme si s Balvanom vybrali líniu stredom steny na nižšiu vežu Aprendiz del Brujo (Čarodejníkov učeň), výraznými špárovými a kútovými systémami. Duško sa s Ďurim rozhodli dať v Clandestine ešte jeden pokus.
Dňa 13. - 14. februára 2005 dvojica Dušan Beránek a Juraj Poděbradský zopakovala cestu Clandestino 7c+ A0, ktorá má 13 dĺžok (7b, 6c+, 6b, 7c+ A0, 7a, A0 7a, 7b, 7a+, 7a+, 7c+, 7a+, 6a+, 7b) a dĺžku 400 m. Pri výstupe im asistoval za kamerou aj Rasťo Šimko. Pôvodný plán cestu preliezť voľne bol nereálny. Štvrtá dĺžka 7c+ A0 by sa dala voľne vyliezť okolo 8a+, technické miesto v šiestej je veľmi hladké na voľné lezenie. Desiata dĺžka klasifikácie 7c+ AF má veľmi ťažký začiatok. Dušan Beránek si ju nevedel predstaviť prekrokovať. Podobne ťažké miesta sú aj v 13. dĺžke. Cestu doliezli ako sa dalo. Clandestino free je veľkou výzvou do budúcnosti.
Počas troch dní 12. – 14. februára sme ukrojili zo steny prvé tri dĺžky. Nástup do steny bol trochu adrenalínový, keď sme museli preskočiť cez okrajovú trhlinu širokú jeden a pol metra. Prvú dĺžku širokým komínom vyliezol Balvan. Štand sme spravili na zaklinenom veľkom Balvanovom bratrancovi. Nad ním sa komín ešte rozšíril a pokračoval priamo ďalej. Rasťo si z nás robil srandu, že čo za Štaflovku to na Bruju robíme. Komínom sme ale nemali v pláne pokračovať. Vpravo vyššie od nás začínal špárovo – kútový systém, ktorý cez 3 previsy viedol až k vrcholovej stene. Druhá dĺžka padla na mňa. Pekným pilierikom a rajbáskom som doliezol pod prvý previs a spravil štand. Tretiu liezol opäť Balvan. Preliezol cez previs a systémom špárok, ktoré odistil nitíkmi doliezol na policu pod obrovským previsom. Kľúčové dĺžky nás ešte len čakali. Trafili sme sa do krásnej a pevnej skaly. Spokojní s vykonaným dielom, sme sa rozhodli zostúpiť až do základného tábora a oddýchnuť si.
Starci z Bruja
Náš benjamínek Ďuri oslávil v základnom tábore 34 rokov, nech mu to s pribúdajúcimi rokmi lezie stále lepšie a lepšie. My, ostatní starci z Bruja, sme sa utešovali aspoň tým, že teraz už každý sopliak má okolo štyridsať a na veku nazáleží. Držať krok s mladežníkmi v picí by sme si netrúfli, ale v lezení je to trochu lepšie. Len nás tak napadlo, že keby sme na Slovensku nemali Doda Kopolda a Gaba Čmárika, nemal by po nás v horách ani kto liezť...
15. februára podľa dohody prišiel Don Segundo a odviezol nám Duška s Rasťom do civilizácie. Na našu veľkú radosť doniesol aj nejaké potraviny. Syr sa Balvanovi nepodarilo pred Duškom schovať, pol kila z neho zmizlo jedným rezom, ale chlebík pred ním zašil. A dobre urobil. Čakalo nás ešte 9 dní v horách a naše zásoby by sme aj pri šetrení v pohode zjedli za týždeň. Nasledujúci deň sme do morena campu zobrali všetko jedlo a hodlali zotrvať dokiaľ cestu nedokončíme a voľne nevylezieme. V dňoch 17. a 18. februára sa nám podarilo doliezť až na vrchol Aprendiz del Brujo. Štvrtú dĺžku špárou v kútovom previse vyliezol Ďuri. Piata viedla záhradkou. Chvíľu mi trvalo, kým som sa cez trávy a zaklinené bloky preplazil na veľkú policu. Šiesta dĺžka viedla krásnym previsnutým sokolíkom, ktorý oprášil Ďuri. Zatiaľ, čo chalani liezli, venoval som sa okopávaniu buriny v piatej dĺžke. V siedmej dĺžke, už v položených častiach vo vrchných partiách steny som sa k nim pridal. Štand spravil Balvan už na vrcholovom hrebeni. Posledná 60 metrová dĺžka bola veľmi zaujímavá. Liezol som vľavo od hrebeňa v JZ stene a predieral sa hrubou vrstvou machov a lišajníkov smerom nahor. Na vrchole, na úzkej špičke, bol skvelý štand. Okolo celej veže bola uviazaná repka hrúbky 5 milimetrov. Nitovačka našu úzkosť rýchlo vyriešila.
Ráno sme sa v morena campe zobudili okolo siedmej. Pôvodne sme chceli dať free pokus, ale ruky nás boleli ako koňov. Oddych nám nemohol ublížiť, ale vážne nabúral naše potravinové zásoby. Dali sme si ryžu s cestovinou, potom ryžu s ryžou, potom ryžu a nakoniec len...
Grand Illusion
Deň D nastal 20. februára. Prvú dĺžku obtiažnosti 6+ s prehľadom vyliezol Balvan, druhá za 7- bola moja. V tretej si Balvi trochu zanadával, ale nakoniec ju na prvý pokus preliezol. Táto dĺžka je lezecký skvost, klasifikácia 8-. Kľúčovú štvrtú sme nechali na Ďuriho, nielenže je najmladší, ale aj najlepší. Čo by sme si tam my starci počali. Dva nity v previse zapol v pohode a potom začala gymnastická zostava. Zle držiace žaby v streche a pretáčanie sa telom raz na jednu, raz na druhú stranu s nohami na trenie. Pri pohľade na jeho lezenie som si spomenul na video, v ktorom Tony Yaniro preliezol previsnutý kút Grand Illusion v kalifornskej oblasti Sugar Loaf. Už, už sa zdalo, že Ďuri strechu prelezie, keď sa mu vyšmykla žaba, potom noha a zletel. Poznamenal, že je to těžký jako prase a že by si i Špek tady skous. Trvalo mu vyše hodiny, kým sa mu ako tak podarilo nacvičiť jednotlivé kroky. Sem sa ešte vrátime, čakujú nás ešte dve ťažké dĺžky. Piatu, vypletú špáru som vyliezol na prvý pokus a oklasifikoval po dohode s Ďurim čísielkom 8. Poslednou ťažkou šiestou dĺžkou sa po chvíli boja prekrútil Ďuri. Ako druhý som si na nej zgustol, nádhera, to bola čerešnička na našej torte. Balvan zlanil dole a my s Ďurim sme ešte chceli opáčiť raz Grand Illusion. Ďuri dal pokus, neúspešný. Nevadí, máme ešte dva dni. Lenže čarodejník z Bruja chcel ináč. Balvan nás dole čakal v zlej nálade. Jeho bratranec sa rozhodol zmeniť polohu a zapučil nám veci, ktoré sme si nechali na ľadovci. Poškodil nám mačky a boli sme vybavení. Jednomačkový zostup strmým ľadovcom so 40 kilovými svinkami po tme to bolo posledné, čo sme na Bruju okrem hladu zažili.
Starci z Bruja pelášili zo základného tábora ako o život. Čím skôr do civilizácie, prázdne žalúdky treba rýchlo naplniť. Počas pochodu boli našou záchranou zastávky na černicových poliach. Napásli sme sa a mohli šliapať ďalšiu pol hoďku. K soche Madony sme dorazili o 20:15. Stopli sme hneď prvé auto (Čile jednoducho nemá chybu) a za hodinu sme už sedeli v kúpeľnom mestečku Thermas del Flacho v reštike a oddávali sa hodom.
Posledných 10 dní v Čile sme strávili v Patagónii. To je úplná blbosť, že v tejto časti zemi je zlé počasie a vkuse fúka. My sme pobehovali v tričkách v bezvetrí a s veľkou námahou hľadali na oblohe nejaké mráčiky. Aj výnimka potvrdzuje pravidlo. Silvo Karo (o jeho pôsobení s Andrejom Grmovšekom v oblasti Fitz Roya píšeme na inom mieste Jamesáka) tu už bol desaťkrát, takéto počasie zažil po prvý raz a náležite ho aj využil. Keď sem prídeme nabudúce a dúfam, že to bude čoskoro, dohodneme sa s La Niňou.
Clandestino, 400 m , 7c+ A0, EX, Torres del Brujo, Torre Grande (Falso Brujo)
Juraj Poděbradský
Nastupujeme asi o jednej, slnko nekompromisne praží, začína Duško. Prvá dĺžka je platňové lezenie, 5 nitov na 35 m, Duško sa rekreačne rozlieza a za chvíľu už vyťahuje fix, sviňu a batoh do steny so zvyšným matrošom, paráda!
Nechce sa mi veriť, ale konečne leziem! Na počudovanie sa posúvam smerom hore aj napriek doničeným prstom, na lepšom konci to ide, pekná, dlhá a vyrovnaná dĺžka za 7b. Nasleduje krátka dĺžka, špáry a nepríjemný kút bez istenia. Lezenie asi za 6c+ doslova doklepávam na štand. Ešte trasúci sa vyťahujem sviňu s fixom. Tretiu dlhú dĺžku sme si rozdelili, séria špárok za 6b a doliezame na policu. Je to plochý vrchol prilepenej vežičky, ktorý bolo treba vyčistiť od voľných kameňov, aby sme sa na nej mohli pohybovať. Vyťahujeme sviňu a fix, chvíľu oddychujeme a dopĺňame energiu. Už v tieni nastupuje Duško opáčiť impozantnú štvrtú dĺžku. Je to platňové lezenie prechádzajúce previsnutou špárou znovu do stienky s oblou hranou. Špára sa postupne mení na prstovú, ktorá v polovici platne pre istotu úplne mizne. To máte za sebou 25 m lezenia 7c+ a nasleduje 10 metrové A0-kové zrkadlo. Duškovi sa na ňom podarilo objaviť mikroskopické lišty a čiastočne prekrokovať ho. „Byť zdravý, rozlezený, mať na to týždeň a normálne ľudské podmienky, tak to zrobím za 8a-b“, vraví Duško, keď zlanil naspäť na policu do nášho orlieho hniezda.
Pijeme, varíme a zase pijeme, sledujeme blikajúce čelovky chalanov o 200 m nižšie na moréne a kujeme pikle na zajtra. Sme úplne na šrot, tak sa dohadujeme s chalanmi vysielačkou, že to zajtra skúsime doliezť a ak bude treba, ešte raz prespíme na polici. Líhame do spacákov a sledujeme padajúce hviezdy križujúce mliečnu dráhu. Ráno vstávame skôr, aby sme mali ťažké dĺžky za sebou, kým začne vypekať. Bohužiaľ už prvý slnečný lúč má intenzitu ako na pravé poludnie. Nič sa nedá robiť, vyrážame. Duško sa prebíja k technike a ďalej hákuje. Ja šetrím prsty a žumarujem. Piata dĺžka je 30 metrový sokolík, tak uvidíme čo to povie. Nakoniec pokračuje Dušan a viditeľne sa trápi, asi ešte nie je úplne fit po chorobe. To najhoršie, let a cestu do BC absolvoval s horúčkou...
Ja leziem na lepšom konci, ale ide to s odretými ušami. Krásna dĺžka, škoda že sme si ju nemohli vychutnať. Zhodujeme sa, že to jednoducho nejde, trápime sa a dreme ako mulice. Štyri hodiny lezieme dve dĺžky, navyše to čo predvádzame sa lezením nazvať nedá. Je príšerný výpek a vzduch stojí. Takto sa na vrchol nedostaneme ani za týždeň, a Duško s Rasťom za tri dni odchádzajú. Vzdávame to, zlaňujeme na policu, balíme švestky a pomaly sa sunieme dole, nevládzeme už ani zlaňovať, do reči nám veľmi nie je. Cestou dole nechávame časť matroša pri projekte a zvyšok nesieme dole. O štvrtej sme už v BC a padáme od únavy, tentoraz to nevyšlo, máme toho plné zuby!
Ďaľší deň oddychujeme, každý je zalezený vo svojej ulite, čítame a snažíme sa dobiť stratenú energiu. Poobede sa s Duškom rozhodujeme, že to ešte skúsime. Deň si oddýchneme a dáme posledný pokus s tým, že sa nebudeme zdržiavať a polezieme ako pustí. Máme na to dva dni, na tretí deň ráno chalani odchádzajú a ostávame tu len Kazo, Balvan a ja dokončiť novú cestu. Rasťo pôjde prvý deň s nami a natočí nejaké lezecké zábery. My dolezieme na koniec šiestej dĺžky, zafixujeme, zlaníme na policu, prespíme a druhý deň sa to pokúsime doliezť, najťažšie dĺžky budeme mať za sebou, tak by to mohlo vyjsť.
...všetko ide podľa plánu, Rasťo nafilmoval a my máme vylezených sedem dĺžok. Duško preliezol štvrtú dĺžku až po techniku v kuse, super výkon. Ďaľší deň pokračujeme ďalej, ale lezenie vôbec nie je ľahšie, postupujeme pomaly a nie všetky dĺžky sa nám darí preliezť voľne. Až na predposlednú ľahšiu dĺžku je to poctivé lezenie medzi 7a + až 7c +, s viacerými zle odistiteľnými miestami. Klobúk dole pred prvolezcami. Duško zabojoval ako lev a o siedmej večer doliezame na štand poslednej dĺžky.
Je to krásna ale veľmi ťažká cesta, škoda že sme jej nemohli venovať viac času, ale vzhľadom na podmienky a náš stav sme boli spokojní.
Robíme pár fotiek a unavení a zničení frčíme dole, aby sme ešte za svetla boli pod stenou. To sa nám ako tak darí, rýchlo balíme materiál a fixy, ale zostup ľadovcom už absolvujeme pri čelovkách. Cestu už poznáme skoro naspamäť, ale s ťažkými sviňami na chrbte a v noci to ide veru pomaly. S krátkou zastávkou na moréne dorážame o polnoci do BC, kde na nás čaká večera s pudingom...
Sprievodca
Lezecká oblasť Torres del Brujo sa nachádza v čilských Centrálnych Andách južne od Santiaga v masíve kopca Cerro Portillo, 4850 m. Východiskovým miestom je mestečko San Fernando, ktoré sa nachádza v provincii Region VI 150 km hlavného mesta. Zo San Fernanda sa ide smerom na kúpele Termas del Flaco. Po 50 kilometroch najprv po asfaltke a neskôr po prašnej ceste sa pokračuje peši od sochy madony Piedra de la Virgen proti prúdu rieky Rio Azufre a Rio San Jose k ľadovcu Glaciar Universidad do základného tábora pod Torres del Brujo.
Na veže Aprendiz del Brujo a Falso Brujo vedie niekoľko ciest dĺžky 300 až 500 metrov.
Aprendiz del Brujo
- Reflexión Vertical, 5.11d (Waldo Farias, Heitmann)
- Grand Illussion - 9/9+ AF, 310 m, 20. 2. 2005, Jozef Krištín, Vladimír Linek, Juraj Poděbradský (12. – 14., 17. 18. 2. 2005), 8 dĺžok (6+, 7-, 8-, 9/9+, 8, 8-, 5+, 7-), 30 nitov (17 nitov na štandoch, 13 postupových v dĺžkach), na opakovanie treba 2 sady friendov a sada čokov, zlanenie cestou cez vybudované štandy.
- Un poco Patagonia, 5.10d (Veit Uhlig)
Falso Brujo
- Arroz con Leche, variant, 5.11 C2, 150 m (Mondragón, Nelson)
- Los últimos días de inocencia, 5.11 A2 (Richter, Brewer) – prvý výstup na veže Brujo
- Clandestino, 7c+ A0, 400 m (Meyer, Arbonés, Trihn Thieu)
- Gandalf y Saurón, 5.11 A3+ (Martin, Globis, Zegers)
V roku 2004 a 2005 tu pôsobil miestny matador Juanjo Fernandez zo Santiaga a spravil niekoľko ciest, informácie zatiaľ chýbajú.
|
|
LINKY
Horolezecký spolok OUTDOOR
Šariš Outdoor Peru 2003
Vlado Linek
Expedition.sk
NÁVŠTEVNOSŤ
     
|
